Jozef MILOSLAV HURBAN
(* 19. 3. 1817, Beckov – † 21. 2. 1888, Hlboké)
– pseudonymy Slavomil F. Kořennatý, Ľudovít Pavlovič, M. z Bohuslavíc, M. Selovský
– prvý predseda Slovenskej národnej rady, slovenský spisovateľ, novinár, politik a organizátor kultúrneho života slovenského národného hnutia, evanjelický kňaz a vedúca osobnosť slovenského povstania 1848 – 1849.
– stúpenec Jána Kollára, neskôr Ľudovíta Štúra. – veľká osobnosť slovenského literárneho a verejného života 19.stor.(takmer pol storočia)

život, súkromie, dielo J.M.Hurbana:

 PÔVOD: z rodiny evanjelického farára – otec Pavol, matka Anna, rod. Vorosová
VZDELANIE – najprv u otca, potom mestská škola Trenčín, 1830 – 1840 evanjelické lýceum v Bratislave- zoznámenie s Ľudovítom Štúrom, prebudenie vlasteneckého cítenia. Chcel pokračovať v štúdiu v Nemecku, no z finančných dôvodov musel začať najprv pracovať, kým si štúdium mohol dovoliť.V roku 1860 dokončil ďalšie vzdelávanie a získal titul PhDr., ThDr. h. c.
Manželka: ANNA, ROD. JURKOVIČOVÁ, prvá herečka hrajúca v spis.slovenčine , deti (5 synov a 4 dcér): SVETOZÁR Hurban-Vajanský, slovenský spisovateľ , VLADIMÍR , KONŠTANTÍN, BOŽENA, vydatá Royová, matka básnika Vladimíra Roya , ŽELMÍRA MÁRIA, manželka V. Lorenca ,ĽUDMILA, manželka Dionýza Feju, BOHUSLAV
PRÁCA: Po vysvätení za kňaza v roku 1840 evanjelickým kaplánom v Brezovej pod Bradlom, od roku 1843 farárom v Hlbokom. Od roku 1866 bol po smrti Karola Kuzmányho istý čas superintendentom slovenskej evanjelickej patentálnej cirkvi.
Spolu s Ľudovítom Štúrom sa stal najaktívnejším členom Spoločnosti česko-slovanskej a neskôr po jej zrušení i Ústavu reči a literatúry československej. 24. apríla 1836 sa zúčastnil stretnutia štúrovskej mládeže na Devíne, kde prijal slovanské meno Miloslav.
– 1837 – 1840 – aktívny člen tajného spolku Vzájomnosť. V roku 1837 vystúpil s tézou o kmeňovej svojbytnosti Slovákov, za jeho pôsobenia v Brezovej pod Br. a Hlbokom sa stal podjavorinský kraj centrom národnooslobodzovac. hnutia a taktiež centrom jeho boja proti feudalizmu, útlaku zo strany Maďarov či boja za spoločenskú emancipáciu Slovákov.
– prvé ochotnícke divadelné predstavenia, čitateľské krúžky, nedeľné školy a spolky miernosti – tu ešte stúpencom J. Kollára, preto písal v biblickej češtine.
– júl 1843 na jeho hlbockej fare so Štúrom a Hodžom na základe spoločnej dohody prijali stredoslovenský jazyk za základ celonárodného spisovného slovenského jazyka, prostriedok osvety, vzdelanosti a kultúry pre široké vrstvy národa, základ národnobuditeľské hnutia.
Bol nekompromisným bojovníkom za národné práva Slovákov, nezmieriteľným nepriateľom šovinizmu maďar. vládnucej triedy a priekopník slovanskej vzájomnosti. Hlavne v mladších rokoch života patril medzi radikálnych slovenských odporcov feudalizmu i nadvlády príživníckych šľachtických vrstiev v Uhorsku. Vtedy sa dokonca staval za „odteologizovanie slovenského života“.
ĆINNOSŤ – národnoobranná, ľudovýchovná, literárno -historická, kritická, osvetová i novinárska.
V rokoch 1848 – 1849 bol jednou z hlavných postáv Slovenského povstania, ktorým práve on v Myjave 19.9.vyhlásil „neposlušnosť uhorskej vláde“:
– 18. marca 1848 v Hlbokom – plán mítingov s cieľom vypracovať celonárodný revolučný program.
– 28. apríla 1848 v Brezovej pod Bradlom- národnorevolučný míting, kde boli vyhlásené tzv. jeho Nitrianske žiadosti.
máj 1848 na zhromaždení v Liptovskom Mikuláši prijali predstavitelia národného revolučného hnutia celonárodný program, tzv. Žiadosti slovenského národa – vychádzali z Hurbanovho regionálneho programu (autor!.
Hurban bol publicistom týchto revolučných rokov – básne Bije zvon slobody! Bratia Slováci)
1848-1849 – predsedom 1.slovenského národnopolitického orgánu, Slovenskej národnej rady a hlavnou postavou podjavorinského revolučného hnutia, jedným z hlavných organizátorov a vodcov slovenských dobrovoľníkov, ktorí bojovali s podporou a účasťou Čechov na strane cisárskych armád.
Štátne úrady a peštianska vláda zareagovali veľmi ostro. Na Hurbana bol vydaný zatykač, a tak bol nútený odísť do českých krajín, aby sa vyhol zatknutiu. No ani tu neprestával bojovať.
– Slovanský zjazd v Prahe- účasť,snaha o prijatie princípov demokratickej rovnosti, ústavnosti pri riešení štátopráv. postavenia jednotlivých národností v rámci monarchie – po potlačení sa so Štúrom presunul do Chorvátska, neskôr do Srbska, odkiaľ naďalej pracoval na podpore slovenského revolučného hnutia.
Aj po víťazstve kontrarevolúcie v Rakúsku (v čase neoabsolutizmu pod policajným dohľadom a odstavený od politického životaz, znemožnenéaj vydávanie periodík,) – trval na kontinuite jazyk., liter. a kult. úsilí štúrovskej generácie zo 40. rokov
– po páde Bachovho absolutizmu koncom 50. rokov znovu aktívne zapojený do nár. politiky a tiež do literatúry
– 1861 – spolutvorca Memoranda národa slovenského, dokumentu, ktorý uvádzal požiadavky štátoprávneho riešenia slovenskej otázky v konštitučnej monarchii, ktorý odovzdal na Ministerstve vnútra vo Viedni, člen výboru memorandového vyslanectva, hlavný obhajca Daxnerovej koncepcie štátoprávneho riešenia slovenskej otázky, no taktiež zakladajúci člen a výborník Matice slovenskej.
POMEMORANDOVÉ roky:
Riešil cirkevno-politické otázky a spolupracoval na tom, aby sa začal zavádzať do života protestantský patent
z roku 1859.
– 1875 – znovu uväznený, tentokrát na tri mesiace, dôvod: jeho politický článok v Cirkevných listoch a protest proti zatvoreniu slovenských gymnázií a Matice slovenskej Neskôr vydal ďalší ročník almanachu Nitra (1876 – 1877), tentokrát v češtine, aby tak demonštroval staré tradície literárnej jednoty československej a obnovenie spoločného jazyka, no tento jeho spiatočnícky krok nenašiel priaznivú odozvu ani medzi jeho najbližšími spolubojovníkmi za slovenskú rovnoprávnosť.
V závere života sa snažil o rekapituláciu národnoobrod. a národnorevolučnej aktivity štúrovcov tým, že spracoval rozsiahly životopis Ľudovíta Štúra a historické pojednania o slovenskom povstaní v roku 1848.
Po jeho smrti mu v roku 1892 postavili na hrobe zo zbierok pomník. K nemu hneď po odhalení uhorské úrady zakázali prístup nielen verejnosti, ale i jeho manželke a synovi.
TVORBA:
Na rozdiel napr. od Ľudovíta Štúra je J. M. Hurban predovšetkým publicistom a to nielen v priamej novinárskej tvorbe. Publicistickú formu si Hurban zámerne volil preto, aby mohol pohotovo a bezprostredne reagovať na meniaci sa politický a národný život v našich krajoch. Bola mu vzdialená intelektuálska izolovanosť a pseudoučenosť. Ako sám hovoril, snažil sa prelomiť “hrádzu, ktorá delila spisovateľov od ľudu“, pretože “spisovateľ a novinár má zostúpiť do vzťahov s ľudom a nedržať sa za dač vyššieho a velebnejšieho“. Vyplýva to z jeho snahy „čo najviac sa zdeliť s národom“, usmerňovať a viesť ho prostredníctvom novín a časopisov.
HURBANOVA PUBLICISTIKA:
Môžeme ho charakterizovať hlavne ako spravodajcu, reportéra a kritika, kým napr. jeho generačný druh Ľudovít Štúr bol predovšetkým úvodnikárom a politickým komentátorom. V bojovnosti a v kritičnosti by sme mu ťažko hľadali podobného medzi slovenskými novinármi minulého storočia.
Hurbanovi, tak ako aj Ľudovítovi Štúrovi i Jánovi Franciscimu, nebolo novinárske povolanie cieľom, ale prostriedkom, pomocou ktorého mohol vhodne a pohotovo reagovať na meniacu sa situáciu a ovplyvňovať ju. Počas surového nacionálneho útlaku bol však vplyv jeho publicistiky mnohonásobný.
Prispieval do periodík: Hronka – vydavateľ Karol Kuzmány, Květy – periodikum vydávané v Prahe, Slovenské národné noviny, Orol tatranský Národné noviny – vydavateľ Karel Havlíček Borovský, Víděnský denník- protihavlíčkovské periodikum, Slovenské noviny a ich príloha Světozor – periodikum vydávané vo Viedni, Pešťbudínske vedomosti, Národné noviny, Černokňažník, Sokol – vydavateľ Pavol Dobšinský a Viliam Pauliny-Tóth, Letopis Matice slovenskej, Slovenské pohľady – redigované jeho synom Svetozárom a Jozefom Škultétym, Česká včela, Slovanský pozorník, Jahrbücher für slawische Literatur, almanachy Nitra a Concordia, Lipa, Slovenská čítanka, Tábor, Ruch, Slovník naučný – vydavateľ Riegler. Jeho príspevky nájdeme aj v cirkevných časopisoch Evanjelické cirkevné noviny, Stráž na Sione, Cirkevné listy. Predpokladáme, že Hurbanove príspevky sú aj v novinách viedenských, peštianskych, záhrebských a iných.
Podľa všetkého, Hurbana k novinárskej práci pritiahoL
o dva roky starší Ľudovít Štúr, tu sa Hurbanovi, ako sám hovoril „rozžela svíce, rozplápolala pochodeň života“. Hurban sa stal tiež zapisovateľom Ústavu, pričom vybavoval aj jej korešpondenciu s nebývalou horlivosťou. Na kvalitatívne vyšší stupeň z informatívneho a spravodajského hľadiska postavili spolkové korešpondovanie príslušníci radikálneho tajného spolku slovenskej mládeže spomínanej Vzájomnosti, vedeného A. Vrchovským, B. P. Červenákom, P. Ollíkom a M. M. Hodžom. Tento spolok na návrh Daniela Krnúcha začal vydávať rukopisné Vzájomné listy, ktorých redaktorom v roku 1839, po odchode B. P. Červenáka na univerzitné štúdia do Halle, bol práve Hurban. Rozsah týchto rukopisných novín bol už aj z technických príčin malý a počet ich exemplárov sa rátal len na desiatky. Preto ani nemohli mať, napriek tomu, že ich čísla kolovali medzi mnohými, taký spoločenský vplyv a ohlas, ako si to vedenie Vzájomnosti želalo. Preto sa aj začala medzi štúrovcami rozsiahla výmena názorov na zameranie, charakter a pomenovanie budúcich slovenských novín a časopisov, ktoré už chceli vydávať tlačou. Hurban vtedy radil, aby si Slováci založili politické noviny, ale aj beletristickoliterárny časopis. Hurban sa potom zúčastnil na zložitých zápasoch spojených s koncipovaním a s predložením Slovenského prestolného prosbopisu z roku 1842 viedenskému panovníckemu domu, v ktorom sa tiež slovenská inteligencia dovolávala povolenia na vydávanie politických novín, ako aj vymenovania osobitných slovenských cenzorov, čo by bolo podstatne uľahčilo vydávanie národnej literatúry. Hurban sa podieľal v rokoch 1841 – 1845 na ťažkom zápase o povolenie vydávania Slovenských národných novín a Orla tatranského. Ako sme spomínali aj po roku 1845 veľmi pozorne sledoval osudy tohto tlačového orgánu a neváhal Štúra kritizovať vtedy, keď sa domnieval, že si ako redaktor novín správne nepočína. Vidieť to aj z jeho článku „Našim novinám a Orlovi tatranskému k novému roku“, Ktorý 25. decembra 1845 poslal do redakcie Štúrových novín. Štúr však tento kritický článok nechcel uverejniť, takže uzrel svetlo až o dva roky v Hurbanových Slovenských pohľadoch. Hurban Štúra ako redaktora vtedy kritizoval aj v súkromných listoch. Bolo to však len prechodné, lebo Hurbanovi kritika redaktorskej práce Ľudovíta Štúra nebránila ho zastávať proti útokom Jána Kollára, proti predstaviteľom maďarskej vládnucej triedy, ktorí boli zásadnými nepriateľmi Slovenských národných novín. O týchto prvých slovenských politických novinách sa Hurban vyslovil, že ich „celuo Slovensko so zápalom čítalo“. Hurban, ktorý písal svoje články aj pod skratkami a pseudonymami (Dr. H., J. M., J. L. Trenčiansky, Ľudovít Pavlovič, M. Z. Bohuslavíc, M. Selovský a pod.), bol už v začiatkoch svojej novinárskej práce zásadným a neústupným. Tak si možno vysvetliť aj jeho nechuť robiť kompromisy a prispôsobovať sa pri písaní článkov konzervatívnym požiadavkám Juraja Palkoviča, ako vydavateľa Tatranky. Hurban preto aj odmietol publikovať svoje príspevky v Palkovičovom časopise. V tej istej dobe posielal už Hurban svoje komentované správy o kultúrnom a literárnom živote Slovenska do pražských Květov. Pri Hurbanovi nájdeme len veľmi zriedkavo tzv. čistú správu. To sa priečilo jeho naturelu, pretože bol zvyknutý ku všetkému zaujímať vlastné kritické stanovisko, ktoré často mávalo aj ironické ostrie. Po roku 1838 sa stal Hurban popri Bohuslavovi Nosákovi a B. P. Červenákovi najvýznamnejším slovenským dopisovateľom pražských Květov. Aj v týchto príspevkoch bol síce nadšeným propagátorom československej spolupráce postavenej na základoch rovnoprávnosti, no neváhal pritom obraňovať štúrovskú spisovnú slovenčinu a nárok každého, teda aj slovenského národa na vlastnú, v rodnom jazyku vytváranú literatúru, kultúru a vedu podľa zásady: “V záležitostiach kmeňových svojich rozhodovať musí kmeň sám, rokovať o nich náleží všetkým Slovanom“. Odmietal preto aj názor tých ojedinelých českých vzdelancov, ktorí vtedy považovali slovenskú spisbu len za „taký duovažok a accidens literátov českých“. Za veľmi významné a v slovenskej žurnalistike, priamo za prevratné považujeme Hurbanove vystúpenia so Slovenskými pohľadmi „na vedi umeňja a literatúru“ na Veľkú noc roku 1846 – v dobe vrcholenia predrevolučnej činnosti štúrovskej generácie.
Literárna činnosť:
Jeho prvé diela, zväčša básnické, boli písané ešte biblickou češtinou, no i tak sa stali súčasťou formovania štúrovskej básnickej školy.
POÉZIA – Žalospěv na smrt Jana Volka, Osudové Nitry, báseň, Piesne nateraz, básnická zbierka, Básně a písně českolovenské, básnická zbierka, Chlebář, báseň, Odhlasy Slovomila Kořennatého, báseň
PRÓZA – CESTA SLOVÁKA KU BRATRŮM SLAVENSKÝM NA MORAVĚ A V ČECHÁCH – cestopisná reportáž z vlastnej cesty po českých zemiach – SVADBA KRÁLE VELKOMORAVSKÉHO– PRÍTOMNOSŤ A OBRAZY ZO ŽIVOTA TATRANSKÉHO – PRECHÁDZKY PO POVAŽSKOM SVETE – SVATOPLUKOVCI: ANEB PÁD ŘÍŠE VELKOMORAVSKÉ – GOTTŠALK – OLEJKÁR – historická povesť z počiatku 14. storočia – KORYTNICKÉ POHÁRIKY – RÁZMOCKÝ KÚPEĽ – pravdepodob autorom – OD SILVESTRA DO TROCH KRÁĽOV – SLOVENSKÍ ŽIACI
LITERÁRNO-HISTORICKÉ PRÁCE – Karel Štúr – Pán Daniel Lichard jako mstitel smrti Kollárovej – Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba – 1928/1944 – Ľudovít Štúr I – IV – Ľudovít Štúr – Rozpomienky na revolučné roky 1848/1849
SPISY – ľudovovýchovný spis Slovo o spolkoch miernosti a školách nedeľných, Slovensko a jeho život literárny – Životopisy a články
CIRKEVNO-HISTORICKÉ PRÁCE – Únia čili spojení lutheranů s kalviny v Uhrách, Zněuctění památky Dra Martiha Luthera , Nauka náboženství křesťanského , Cirkevní světlo ve tmách času přítomného , Cirkev evanjelicko-lutheránska v jejich vnitřních živlech a bojích na světe (doktorát z teológie na lipskej univerzite ), Die Kirchenparteien und die Kirche , Svědectví pravdy sedmi starších cirkve ev. a v. Něm. lupčanské , Sedm hromů , Dra Martina Luthera malý katechizmus , O vývině řádneho manželstva a jako se zásadně chovati má cirkev evanjelicko-luteránska v krajine, v které je platný rychářsky sobáš? , Slovo páně zustáva na věky
VYDAVATEĽSKÁ ČINNOSŤ: 1842, 1844, 1846 – 1847, 1853, 1876 – 1877- almanach Nitra – 1. číslo v biblickej češtine, 2. už v spisovnej slovenčine, 1863 – 1874 Cirkevné listy, 1867 – 1869 Listy misionárske, 1871 – 1872 Stráž na Sione.
PAMIATKY
– náhrobný pomník, pamätník na cintoríne, pamätný dom (evanjelická fara) a socha
– v Hlbokom (autor Dušan Jurkovič, 1848), pamätné tabule sa nachádzajú i v Beckove a Brezovej pod Bradlom, pomník v Novom Meste nad Váhom (autor J. Pospíšil, 1928), pamätník s jazdeckou sochou v Žiline (autor L. Berák, 2006) – malé mestečko Stará Ďala premenované na Hurbanovo Jeho osobnosť sa stala námetom pre mnohé historické literárne diela, divadelné či telev. hry.
Odkaz facebooku skupiny
Rok slovenských osobností a udalostí
https://www.facebook.com/rokosobnosti/posts/927928447957470
2 komentáre

7 zdieľan

í
0 komentářů

Napište komentář

© 2021 Komuna.cz | Běží s podporou IdeaServis

nebo

Přihlaste se pomocí svých přihlašovacích údajů

nebo    

Zapomněli své údaje?

nebo

Create Account