100-ročnica od narodenia mladučkej bojovníčky za mier a slobodu MARIE KUDEŘÍKOVEJ
(*24. marca 1921 Vnorovy – + 26. marca 1943 Wroclav)


PÔVOD:
– najstaršia dcéra vtedajšieho vnorovského domkára Josefa Kudeříka a matky Františky rod. Kubíkovej ( vynikala ako maliarka kraslíc a vnorovského ľudového ornamentu)
Po návrate otca z ruských légií ( vojakom sa stal hneď po založení Družiny) – choval včely, neskôr rozšíril ich chov, pestoval hrozno (vlastnili kúsok vinohradu), cvičil v telovýchovnej jednote Orol, zastával rad funkcií za ľudovú stranu v bydlisku
– sestra Alžbeta a brat Jozef.
V 30-ych rokoch získal otec ako bývalý legionár zamestnania u Československých štátnych dráh-železničným zriadencom v stanici Vrbovce na moravsko-slovenskom pomedzí (posledná slovenská stanica smerom na Veselí nad Moravou. Kudeříkovi sa presťahovali do staničnej budovy vo Vrbovciach, v ich dome zostala babička s chorou sestrou.
VZDELANIE: – všetky deti jazdili do slovenskej školy vo Veľkej nad Veličkou – potom Mária – na gymnázium v Strážnici ( neskôr aj mladšia Betka).. – tu: s Juliusom Kramaričom – stali sa nerozlučnou dvojicou
– Na české vysoké školy nemohli, Nemci ich zavreli., Julek odišiel za prácou mimo Vnorov. Krátko pred odchodom, keď býval v dome miestneho obuvníka menom Jozef Řičica, v ktorého obuvníckej dielni sa schádzali pri návštevách Besednice, sa bolestne rozišli.
– na jazykovú školu do Brna, neskôr preloženej do Veverskej Bítýšky
PRÁCA:
– zapojila sa do ilegálnej práce vo Zväze mladých (napojený na ústredný výbor KS) po presťahovaní sa do Brna bola vo vedení – rozširovala letáky a organizovala sabotážne akcie, bývala v dome v ulici Kamenná 21
– 5. decembra 1941 – gestapo ju zatklo, vypočúvali v Brne v Prahe.
Hrdá dievča však neprehovorila ani po dlhých výsluchoch a väznení
– 16. 11. 1942 – súd vo Vroclavi (Breslau)- zúčastnili sa aj obaja rodičia. Maruška bola odsúdená na trest smrti sťatí sekerou.
– Po súde nasledovalo viac ako sto dní pobytu v cele kandidátov smrti. kde napísala celkom 32 listov, ktoré pomohla vyniesť jej kamarátka a jedna obetavá dozorkyňa.
Písanie jej umožňovalo maľovanie detských figúrok-vojačikov, čo jej nariadili Nemci. Škrabky, ako svojím listom hovorila, nazvala Zlomky života a myslenia.
– 26. marca 1943 v piatok – dva dni po jej 22. narodeninách ju popravili
– Potupný spôsob popravy otriasol známou spoločnosťou. Smútok ovládol Kudeříkovu rodinu i príbuzných a známych. O Maruške sa nesmelo hovoriť.
– Až po oslobodení sa pripomínalo jej hrdinstvo
Kudeříkovej rodina po vojne:
Vojna a komunizmus ju poznamenali, hoci sa za vojny držala stranou.
– Josef Kudeřík sa zapojil do verejného života v posl. vojnovom roku, opäť za ľudovú stranu.
– 1945-47 – na čele revolučného miestneho nár. výboru a jeho predsedom – zomrel.
– Jeho manželka hospodárila ďalej, ako stačila, a potom pole prešlo do poľnohospodárskeho družstva, ktorého sa stala členkou a pracovníčkou.
– Dcéra Alžbeta – po maturite na gymnáziu úradníčkou. Vydala sa za ing. Miroslava Skalku z Hroznovej Lhoty, kam sa prechodne presťahovala.
– Syn Jozef sa vyučil v Otrokoviciach mechanikom, ale v päťdesiatych rokoch prešiel na ekonomická štúdia do Moskvy, odkiaľ sa vrátil do Prahy. Tam priviedol aj svoju ženu a obaja prednášali na Vysokej škole poľnohospodárskej v Prahe, kde si postavili byt a načas tam žila aj jeho matka. Záver svojho života však prežívala u svojej dcéry Alžbety v Hroznovej Lhote a potom v Strážnici. Pochovaná je na vnorovském cintoríne.
– Dom predali v päťdesiatych rokoch vnorovskému občanovi Martinovi Bartoškovi, ktorý vykonal čiastočnú prestavbu obývacej traktu. V dome totiž bola oddelená časť, v ktorej bývali v nájme učiteľky susednej školy.
– 1978 – Po smrti Bartošku kúpilo dom vedenie vnorovskej obce, zastavalo voľný priestor medzi domom a školou a postavilo tu sieň Márie Kudeříkovej s pamiatkami na hrdinku domáceho odboja. – slávnostné zhromaždenie – pred školou odhalil pamätník a tiež pamätnú dosku na čelnej stene Kudeříkovho domu.
– Boj Marie Kudeříkové chápala vnorovská verejnosť rôzne. Jedni uznávali jej postoje, statočnosť i názor, iní neverili v jej komunizmus. Po revolúcii v novembri 1989 sa zo siene sa stala školská jedáleň, o pamätník Kudeříkovej sa stará obecný úrad a škola.
DIELO:
– 1961 – Výbor z listov vydal Mojmír Grygar s názvom Zlomky života.
Kniha vyšla v niekoľkých vydaniach a bola preložená do radu svetových jazykov.
Maruškine listy z väzenia , napísané od 7. decembra 1942 do 26. marca 1943 v Breslau ( dnes poľská Wroclav). vlastnila jej rodina. Dostali sa k rodičom rôznymi cestami. Zostávajú svedectvom a výrazom vnútorného zápasu čistého a statočného mladého človeka v boji proti zločinnému ľudskému poriadku.
– Literárne nadanie pisateľka zvyšuje ich účinnosť. Vo chvíľach očakávania smrti píše o živote. O svojom detstve, rodičoch a priateľoch, o rodných vnárať a o Slovácku, o chlapcovi, ktorého milovala, o kamarátkach, s ktorými sa stretla až vo väzení. V cele smrti č. 62 očakávala osudný deň popravy v piatok. Jej život sa zúžil do štyroch stien, jej budúcnosť do niekoľkých mesiacov, týždňov, dní, ale z listov nevyznieva ani náznak hrôzy, bolesťou a múk. Pre svojich nepriateľov má len pohŕdanie. Zlomky života sú spoveďou 22-ročného dievčaťa aj odkazom vtedajšej mladej generácie v zápase s ľudským zlom. Listy presiahli rámec dedinského i národného žitia.
– O jej statočnosti podáva najvýznamnejšie prioritné svedectvo jej posledný list, ktorý napísala niekoľko málo chvíľ pred svojou popravou 26. marca 1943:
„Drazí moji rodiče, moje milovaná matičko, tatíčku! Moje sestro jediná a maličký bratře! Nejdražší staruško a tetičko! Moji přátelé, milí, drazí, známí! Má rodino! Vy všichni, drazí v tom, co je mému srdci nejmilejší!
Loučím se s Vámi, pozdravuji, miluji. Neplačte, nepláču. Bez nářku, bez záchvěvu strachu, bez bolesti odcházím, už přicházím k tomu, co mělo být přece jen až na konci, ne uprostřed. K odchodu od Vás, a přece k naprostému sblížení, splynutí. Tak málo Vám mohu ze své lásky dát, jen nejvážnější ujištění o její hloubce a horoucnosti. Vřelé díky. Dnes, 26. III. 1943, o půl sedmé večer, dva dny po dovršení 22. roku svého života, vydechnu naposled. A přece do posledního okamžiku! Žít a věřit! Měla jsem vždy odvahu žít, neztrácím ji ani tváří v tvář tomu, co se v lidské řeči nazývá smrtí. Chtěla bych na sebe vzít celý Váš zármutek, bolest. Cítím sílu nést ji za Vás, touhu odnést ji s sebou…“
První část posledního dopisu pisatelky podepsala. Pak dostala povolení napsat několik slov: „Co zbývá říci, milovaní? Co Vám mohu o sobě více vyprávět? Znáte mě, vždyť jsem a zůstávám Vaší dcerou, Vaší krví. Zbořili jsme zeď, která se mezi nás postavila, a stojíme tváří v tvář, ruku v ruce, srdce v srdci…“
„Pan farář se přišel ještě podívat. Miluji, odcházím s vírou, pevnou vírou. – Vaše milující dcera Marie Kudeříková.“
Pozdrav všem. Odpuštění. Dík. Lásku. Jsem s Vámi. Vám poděkování a lásku Vám! Odcházím beze strachu! Vlasy jsem sama vázala. Poslala jsem po nich vzkaz a políbení. Budou přibaleny k mým věcem, o které požádejte!“
LITERÁRNÍ A FILMOVÉ PRÁCE O MARII KUDEŘÍKOVEJ
Zlomky života 1961 – doslov Mojmír Grygar
Jiří Havel: Šestý den jara – verše
František Omelka: Maruška – povídka
Lubomír Kuchař: Zlomky života a smrti
Milovali svůj národ – sborník
… a pozdravuji vlaštovky – celovečerný film – režisér Jaromil Jireš

0 komentářů

Napište komentář

© 2021 Komuna.cz | Běží s podporou IdeaServis

nebo

Přihlaste se pomocí svých přihlašovacích údajů

nebo    

Zapomněli své údaje?

nebo

Create Account