Milan MAREČEK
(* 18. december 1923, Myjava – 28. február 1945, Nové Mesto nad Váhom)
– slovenský básnik, účastník protinacistického odboja, popravený Gestapom.

„My v boji viery v oceľ sme stuhli,
my v boji za pravdu vedeli mrieť,
my z cesty pravej ani krok neuhli,
nám bude ďalej heslo borby znieť:
„Sloboda — rovnosť — bratstvo“.

My vieme znášať muky, utrpenie,
my vieme znášať krivdy, pohanenie,
my vieme trpieť,
my vieme ísť hoc na galeje
pre heslo, ktoré v duši zneje.
Pre vieru otcov, materinskú reč,
my vieme vytasiť i meč
a mocne zavolať:
Dosť!“

PôVOD:
– z rodiny kominára. Na tradíciu kominárov v rodine bol primerane hrdý: „…Kto pozná lepšie všetok ľud ako kominár? Nik.“ Jeho vzorom bol M. R. Štefánik, po ktorom aj dostal meno
VZDELANIE:
– ľudová a meštianska škola na Myjave.
– vyučil sa za nástrojára
PRÁCA:
v továrni Tauš (neskôr Slovenská armatúrka) v Myjave.
– Hral divadlo
– viedol Združenie evanjelickej mládeže
– spieval v Spevokole našim, recitoval a písal básne. Vyjadroval v nich hlbokú nespokojnosť, pocit bezprávia a neslobody: „Slovíčko sloboda má kúzelný, ba dokonca opojný význam, či sa už týka jednotlivca, či národa…“
– apríl 1939 – Zlom v jeho živote, keď v Sučanoch uniesli a ťažko zranili evanjelického kňaza:…Vtedy napísal: „Od Mníchovskej dohody a po viedenskom rozhodnutí vládne medzi ľuďmi neistota o ďalšom jestvovaní nášho štátu…“
– jeseň 1944 – zapojil sa do protinacistického odboja ako príslušník partizánskej jednotky Za ideál pod vedením Š. Čúvalu.
Neskôr sa stal príslušníkom 2. čs. brigády J. V. Stalina, ktorej velil Miloš Uher – 27. februára 1945 – V noci z 26. na 27. 2. 1945 zajatý nacistickými oddielmi spolu s gardistami, brutálne vypočúvaný a následne popravený na židovskom cintoríne v Novom Meste nad Váhom – vo veku 21 rokov
DIELO:.
Verše mu uverejňovali v časopisoch, najmä Tvorba a Nový rod, tiež v Dedičstve Krmanovom. Pokračoval v kraskovsko-lukáčovskej poetickej línii, vplýval naňho Majakovskij.
Jeho básne boli vydané posmrtne:
• Odkaz (1946) – básnická zbierka
• Odpusťte, mamička… (1974) – rukopisná antológia (zostavil Ondrej Sliacky)
ZAPADNE DO TMY
Zapadne do tmy.
A predsa prekľajú tú dobu prekliatu,
keď na glóbe sa podobal človek zvieraťu.
Prekľajú storočie, prekľajú tento čas,
kedy si zo zhnitých mŕtvych ľudských más
z priehrštia chlípali krv s hnisom zmiešanú ľudia.
Zapadne do tmy
a možno ktosi napíše rozprávku o tom,
ako si žrali za ostnatým drôtom vojaci vlastné vši.
A možno v rozprávke ožijú zákopy,
ožije ich rev,v ktorých si omotky
robili ľudských čriev
a rehlili sa na úlomkoch lebiek.
Zapadne do tmy. Zabudnú ho všetci.
Povedia niekoľko plačlivých, smutných rečí,
ba na pomníku padlých snáď bude i jeho meno stáť:
Mareček Milo.
A potom po rokoch čas zmyje litery,
nikto si nevšimne, že na našom cmiteri
tu z menovaných nikto nespočíva,
že z ich kostí, útrob šelma divá
hostinu mala s havranmi.

0 komentářů

Napište komentář

© 2022 Komuna.cz | Běží s podporou IdeaServis

nebo

Přihlaste se pomocí svých přihlašovacích údajů

Zapomněli své údaje?